Osobnosť

     Ak hovoríme o osobnosti, zaujímajú nás v podstate tri hlavné otázky:

1. Čo daný človek vie, teda problematika jeho schopností, zručností, vedomostí.

2. Čo daný človek chce, teda problém jeho motivácie, cieľov, želaní, potrieb ideálov atď.

3. Čo vlastne daný človek je, teda otázka jeho vlastného „Ja“, charakteru.

     Najskôr sa pokúsime odpovedať na prvú uvedenú otázku, teda na otázku schopností

človeka. Čo sú to vlastne schopnosti? Vieme, že medzi ľuďmi sú značné rozdiely nielen v tom, čo vedia, ale aj v tom, čo sú schopní sa naučiť. Nech sa pustíme do čohokoľvek, do hry na husle, do tenisu, šachu, nejakého cudzieho jazyka, každý z nás má pre každú z týchto činností svoj osobný strop, t.j. úroveň, ktorej môže ešte dosiahnuť, ak k tomu bude mať optimálne podmienky a ak bude mať skutočný záujem a vytrvalosť v zdokonaľovaní sa. Tento osobný strop je na začiatku života daný dedičnou a vrodenou výbavou. Do tej miery, ako sa podmienky osobného rastu v tom alebo onom smere líšia od optima, náš osobný strop sa v určitom smere znižuje. Schopnosť by sa teda z tohto hľadiska mohla definovať ako potencialita, ako možnosť, prípadne učenlivosť pre danú činnosť. Podľa najvšeobecnejšie prijímanej definície pod schopnosťou rozumieme súhrn vlastností, ktoré umožňujú úspešne vykonávať nejakú činnosť . Termín „schopnosť“ má však v bežnej reči i v psychológii ešte ďalší závažný význam. Hovoríme o „schopnosti farebného videnia“, o organizačných schopnostiach, o schopnosti logicky myslieť a pod. Rozumieme teda schopnosťami niektoré psychické či fyziologické funkcie alebo zovšeobecnené činnosti. Tieto funkcie sú už vyvinuté a uplatňujú sa, nie je to niečo, čo by sme sa museli ešte len učiť. Sú to však funkcie, ktoré sa často uplatňujú vtedy, ak sa máme naučiť niečo nové, prispôsobiť sa nezvyčajnej situácii. Podmieňujú  výkonnosť v nových činnostiach. Sú hotovými realizáciami možností, ktoré nás zaujímajú. Ak máme skúmať možnosť učenia, odhadnúť, čo človek dokáže, vychádzame, prirodzene z toho, čo už vie.

     Mali by sme teda mať osobitný termín pre schopnosť ako možnosť, ako potencialitu, ako schopnosť naučiť sa : šachy, tenis, cudzí jazyk a pod. (angličtina má pre to termín aptitude) - a iný termín pre tie psychické alebo psychofyziologické funkcie alebo zovšeobecnené činnosti. Angličtina má na to termín „ability“, ktorý ruština niekedy prekladá ako „umenie“ a ktorý označuje, čo človek vie, akého výkonu je v súčasnej dobe schopný v tej alebo onej činnosti, pričom ide o výkon jednak v konkrétnych činnostiach, ako je napríklad riešenie rôznych úloh, ktoré si vyžadujú logické myslenie. Český termín „dovednosť“ alebo slovenský termín „zručnosť“ je príliš spätý s motorikou. Iný vhodný termín však ,žiaľ, nemáme.

     Keď sme zaviedli pojem osobného stropu, t.j. najvyššej úrovne, akú môže daný jednotlivec v danom smere dosiahnuť, museli sme si všímať i iné vlastnosti, ako sú schopnosti, napr. vytrvalosť a záujem. Znamená to, že nie každú vlastnosť, ktorá človeka disponuje k vysokej výkonnosti, označujeme ako schopnosť. Napr. ten, kto je dominantný, bude mať výhodu v organizačnej činnosti (pokiaľ nie je jeho dominancia príliš veľká), ale dominanciu preto ešte neoznačíme ako zložku schopnosti. Je to povahová vlastnosť.

     Zdá sa akosi samozrejmé, že vieme, čo medzi schopnosti patrí a čo nie. A predsa je niekedy ťažké túto zdanlivú samozrejmosť presnejšie vyjadriť.

     Introspekciou môžeme odlíšiť tie vlastnosti, ktoré si predstavujeme ako niečo, čo máme k dispozícii, ako nástroje alebo výzbroj, od vlastností, ktoré si predstavujeme skôr ako sily, ktoré nás niekde ťahajú alebo ženú. Schopnosť logického myslenia patrí medzi „nástroje“, láska k pravde alebo húževnatosť medzi „sily“.

     Zostáva objasniť niektoré termíny, ktoré sa v literatúre o schopnostiach, ale aj v laickom živote často vyskytujú. Niekedy sa stretávame s termínom „talent“, ale tým sa zvyčajne neoznačuje nič iné, ako vysoká úroveň niektorej schopnosti. Podobne je to s termínom „génius“, čo je najvyššia úroveň rozvinutia nie len jednej ale viacerých schopností. Mimochodom, uvádza sa, že jeden génius sa rodí približne na 4 milióny ľudí.

     Každá schopnosť je založená na istom vrodenom podklade, na „vlohe“, čo je ďalší termín, ktorý si treba objasniť. Vlohy sa definujú ako anatomicko-fyziologické osobitosti nervového a humorálneho systému, pričom na základe jednej vlohy sa môžeš vyvinúť niekoľko blízkych schopností. Napr. na základe hudobnej vlohy sa môže vyvinúť schopnosť hrať na nejaký konkrétny hudobný nástroj, ale aj schopnosť spievať, ladiť nástroje atď. Z druhej strany, ak daný jednotlivec nebude mať príležitosť svoju vlohu rozvíjať, nemusí sa z nej vyvinúť nijaká schopnosť, podobne ako keď nebude mať motiváciu rozvíjať danú vlohu, teda zaoberať sa činnosťou, ku ktorej daná vloha disponuje.

     Existuje ešte jeden pomerne často sa vyskytujúci termín, a to „nadanie“. Je to vlastne súhrn vlôh. Niektorí autori definujú nadanie ako súhrn schopností i zručností pre určitú činnosť (napr. Teplov).